Význačná slovenská spisovateľka Viera Handzová je väčšou časťou svojho diela zafixovaná ako autorka tematiky ženy a ženstva, čo v jej chápaní znamená plnohodnotné dielo, nie propagačné feministické rozprávanie. Aj jej posledný román Kamaráti do zlého počasia sa pokúša nastoliť túto tematiku vo vyhranenej, presvedčivej podobe, svojrázne, so znalosťou témy i so znalosťou života a slovesnej kultúry. Autorka v ňom sleduje osudy dvadsiatich piatich žien, abiturientiek z roku 1950, v jednom dni, v čase, keď sa blíži dvadsiate piate výročie ich maturity. Tento vonkajší rámec umožňuje zaujímavým spôsobom previesť na spoločného menovateľa jednotlivé ľudské príbehy a sceliť ich v jednoliatu skladbu. Tento rámec však nie je pre príbehy podstatný. Rozvíjajú sa tu príbehy, ktoré vo veľkej väčšine odhaľujú problematiku skôr neútešného alebo sklamaného života žien, zriedkavo rovinu života naplneného alebo šťastného pochopením údelu i jeho výsledku. No v celkovom vyznení ide o príťažlivý pohľad na našu Skutočnosť a vyúsťuje aj v optimistické generačné poznanie — bez povier a ilúzií.

Tak táto kniha sa mi dosť páčila. Príde mi to ako keby som čítala poviedky. Aj keď ide o ženy, bývalé spolužiačky, ktoré by sa chceli stretnúť na stretávke, každá kapitola je časť dňa niektorej ženy. Takže postupne je opísaná v každej kapitole časť dňa každej ženy (moment z dňa). Prvý opis začína po polnoci a poslednej ženy je moment z dňa pred polnocou, keď konkrétny deň končí. Príbehy žien sú zaujímavé a niektoré aj možno viac bolestivé alebo smutné, aj keď nepôjde dej až tak ďaleko (alebo skôr spomienky), ale sú to ženy, ktoré zažili vojnu.